Už je nejaký ten týždeň, čo som sa vrátil domov z Grónska…
Myslím, že moja hlava ešte stále nechápe, čo všetko sa to tam stalo.
Pomaličky vstrebává ten mesiac bez telefónu, internetu a starostí. Mesiac kúpania sa v ľadovej rieke, lovenia rýb a spania bez postele.
Grónsko je tak jedinečné, krásne a hlavne iné než zbytok sveta, že to proste nejde len tak pochopiť…
Prvý krát ma do Grónska zobrali kamaráti Roman Kamler a Ivan Foltýn. Spoločne sme vtedy vyliezli západnú stenu Ketilu, v ktorej som prvý krát konečne pochopil skutočný význam slova ,,BIG WALL,,! (Zážitok to bol tak silný, že dokonca nová bunda od Tilaku, ktorú sme tam vtedy testovali dostala meno Ketil )
Moja druhá veľká stena na seba nedala moc dlho čakať a ja som už o rok neskôr s Tomášom Brtom a Vladom Linekom ukrajoval prvé metre našeho prvovýstupu na tú samú žulovú horu, akurát z južnej strany. Grónsko som si proste zamiloval, a to som videl akurát Tasermiut fjord, čo je asi tak nula nula prd z tejto obrovskej zeme.
Na ďalšiu návštevu som čakal nekonečných jedenásť rokov! (Nechápem, ako som mohol žiť tak dlho bez prstov zalepených od pečeného lososa?!? ) Tento rok som si do batohu pribalil dve skalné frézy Petra Víchu a Danyho Menšíka. Z predošlej expedície som mal nafotenú obrovskú, pravdepodobne panenskú stenu a tak hlavný ciel bol jasný…
Prvý týždeň sme sa chceli rozliezť a lepšie napozerať stenu, a tak chalani vymysleli plán vyliezť British route 5.12+ 600m na Nalumasortoq, čo sa im nakoniec podarilo v luxusnom štýle team flash! Ja som sa bohužial necítil dobre, tak som sa vrátil z pod steny naspäť dole do BC.
Druhý týždeň sme sa vybrali s ,,plnou polnou, pod našu panenskú stenu, ktorú sme kvôli výraznej poruche v tvare blesku pracovne nazvali Flash wall. Trmácanie sa po ľadovci s ťažkými sviňami našťastie prebehlo bez pádov do trhlín, a tak po prekonaní odtrhovky konečne nastupujeme do steny a začíname liezť. Po dvoch dĺžkach ale dávame bojovú poradu, ktorá končí jednohlasne ,,ústup,,! Kvalita skaly v stene je tak zlá, že bez nejakých veľkých dohadov začíname zlaňovať. Sklamaný skoro bez slova zostupujeme do BC…
Tretí týždeň sme si spravili chuť v ceste Mobydik 7c+ 1100m v nádhernej stene Ulamertorsuaq. Štyri dni vertikálneho života! Kilometer krásneho lezenia. Spanie v portaledgi, varenie na policiach vysoko nad zemou, ale aj večný boj s ťažkými sviňami a únava. Keď Danny v kľúčovej dvadsiatej deviatej dĺžke v najlepšom pokuse odlomil chyt a spadol, sen o volnom preleze sa síce rozplynul, ale radosť na vrchole aj tak bola veľká.
Posledný týždeň sme si užili rybačku, seakajaky a bouldering.
Smolo
SCARPA, GRIVEL, TENDON, TILAK
